Keď sa spisovatelia a publicisti opúšťajú. A cintulovatejú

Už minulý rok písal v denníku SME publicista Samuel Marec a tvrdil, že liberáli a progresívci by sa mali vyjadrovať tak, aby nakoniec nevzbudzovali dojem, že to oni sú tí vulgárni, nenávistní radikáli. Veľa pochopenia touto výzvou nezožal. To „najlepšie“ zo seba potom vydala celá plejáda autorov, ktorá nezvládala výsledky parlamentných alebo prezidentských volieb. Dnes vidíme, že ani atentát na premiéra zo strany zradikalizovaného fanúšika dnešnej opozície veľa nezmenil.

Samo Marec má v zásade pravdu. Kultivované vystupovanie je v podstate nutnosťou, aby diskusia neskĺzavala do emocionálnych excesov, ktoré majú jediný dôsledok – odklonenie pozornosti od podstaty a pointy diskutovaných tém. Kultúrny slovník bez vulgarizmov zas navodzuje povznesenie sa nad prehru a prináša nádej, že ako národ spolu môžeme fungovať a žiť bez kontraproduktívneho vyťahovania sekier a nožov. Aj keď sa nám pomyselne môžu pri niektorých témach otvárať vo vrecku. 

V krajných prípadoch to nemusí byť len pomyselné. Niektorým frustrovaným jedincom sa môžu v rukách odisťovať aj strelné zbrane, ako sa to stalo v prípade zradikalizovaného spisovateľa Juraja Cintulu, ktorý spáchal atentát na predsedu vlády Roberta Fica. 

Výzvy na kultivovanie polemiky sú pekné, no realita bola a zostáva niekde inde. Liberálne a progresívne médiá, ktoré niesli veľkú mieru zodpovednosti za zúrivú náladu v spoločnosti, odmietli akúkoľvek sebareflexiu. A nadšené ovácie frustrátov na vlastných stránkach – spokojných so zranením premiéra a následným pobytom v nemocnici – vyriešili vypnutím komentárov. Tu sa žiada povedať, že Štandard ako jedno z mála médií takýto krok urobiť nemuselo. Som za to úprimne rád. 

Ale tak trochu progresívnym médiám rozumiem. Spomínate si na relevantnú skupinu voličov, v ktorej publicista Martin Šimečka videl „svine vnútri ľudských bytostí“? Tá má vraj nenávidieť medvede aj umelcov z dôvodu, že sú to slobodné bytosti a využívať tragickú smrť bieloruskej turistky ako zámienku pre „konečné riešenie“ medveďa…

Áno, až sem sa znižovali niektorí „komentátori“, keď výberom jazykových prostriedkov, známych v súvislosti s vyvražďovaním Židov nacistami, priehľadne podsúvali, že táto skupina voličov by s tým azda mohla mať niečo spoločné. 

Je to, samozrejme, konštrukcia, ktorej môže podľahnúť len emóciami poblúznená myseľ, ale práve v progresívnom tábore bol po nej dopyt a progresívne médiá tento druh „žurnalistiky“ svojmu čitateľovi ochotne dodávali. 

Až Ficova krv túto štvanicu na chvíľu utlmila.